O živote…

Mrazivé ticho,

 studené svetlo hviezd…

Len nekonečná prázdnota,

 a večný žiaľ…

***

Kryštáliky ľadu,

 a kozmický prach…

Túžobne hľadajú sa,

na ceste vôkol Slnka…

***

Studené svetlo svieti,

 na mŕtvu planétu,

na tisíce miest,

na mŕtve deti…

***

 Iba tiché ruiny,

kedysi slávne mestá,

 už zahalené sú,

v zelenom závoji na veky sú…

***

 Panoráma tichého desu,

 slzy stekajú po tvári…

Iba trosky a skaza,

je to dávno mŕtvy svet…

***

Mĺkva je domovina,

loď na orbite čaká…

Nič už nebude ako bolo,

osud naplnil sa…

***

Pred pristátím preskúmal,

 všetko z vrchu – za letu…

Srdce krváca, duša smúti,

len rozum vraví: Tak už choď!

***

Hoc s nesmiernym žiaľom,

nakoniec predsa len odchádza preč…

v duchu sa však stále pýta,

 čo sa tu stalo?!

***

Kto bol ten…

Tak kto pozdvihol skazy meč?!

A smrteľne ranená duša kričí:

Tak už predsa choď!

***

Pristávací modul,

 ten nemý svedok,

tichý spoločník na púti,

nežne prijala materská loď.

***

Slnečnú sústavu opúšťa v depresii,

 smútok a žiaľ miešajú sa v duši…

Zahmlený je svet,

 len hudba výstražných sirén znie…

***

 To zabudnutá pevnosť sa hlási,

tak ako sa na automat sluší,

svojimi energetickými lúčmi

 do lode naplno búši…

***

Tú pevnosť vytvoril ľudský rod,

 to klbko krvavých hyen…

Robila len to, čo do vienka jej dali,

 nemala sa za čo hanbiť…

***

Dokonalá je pozitronika lode,

 včas aktivovala ochranný štít,

inak by to bola cesta ako,

ako votrelca sa zbaviť…

***

Slnečná sústava,

tá zostala niekde tam,

veľmi ďaleko vzadu,

v tom hviezdnom mori…

***

Som človek,

posledný a jediný z rodu…

 Čo zahubil sám seba…

Už niet viac skazeného druhu.

***

Telo pomaly chradne,

myseľ drieme a duša horí…

Už nikdy neuvidí,

nezazrie na rodnej planéte dúhu…

***

Po nekonečne dlhej dobe,

 zmieril sa s tokom času,

vtedy už prestal aj,

 už nenačúval vnútornému hlasu…

***

Vo svojom vnútri cítil,

 že koniec sa už blíži…

Rovnako aj tá dokonalá loď,

 iba tichučko priestorom sa plíži…

***

Vtedy objavil sústavu,

 na čele kvapky znoju…

Objavil ju však neskoro,

ale predsa došlo k boju…

***

V duši rozhostil sa kľud,

 myslel iba na čarovnú dúhu…

 Vzápätí zomrel,

 odišiel posledný svojho druhu…